Pred šiestimi rokmi som napísal svoj prvý článok o mojej skúsenosti s kettlebell tréningom v KB5. Článok sa končil takto: „Uvedomujem si, že sa po mnohých rokoch cítim dobre vo svojom tele. Nič ma nebolí, som zdravý, mám lepšiu kondíciu a som silnejší ako kedykoľvek v doterajšom živote. Pohyb sa stal prirodzenou súčasťou môjho života“.
S veľkou radosťou môžem povedať, že presne rovnako sa cítim aj dnes. To je asi najdôležitejšie a nový článok by mohol skončiť tu. Za tých 6 rokov sa však toho udialo veľa a rád sa s vami podelím o to, čo som sa naučil.
Progres nie je lineárny a cvičenie je plavba proti prúdu
Naša kultúra je nastavená na lineárny rast. V biznise aj v cvičení. Po prvom roku som sa cítil ako kráľ a veril, že sa stále budem zlepšovať rovnakou rýchlosťou, alebo dokonca pridávať. Moja skutočná cesta však vyzerala asi takto:
S narastajúcou váhou (železa, nie osobnou) sa progres spomaľuje. Keď som začal cvičiť s veľkou činkou, dostať sa na mŕtvy ťah zo 100 na 160kg mi trvalo asi 3 mesiace. Ale pár rokov potom mi trvalo 9 mesiacov vytrvalého úsilia zlepšiť sa zo 180 na 190. Do toho všetkého sa ešte deje život. Sú obdobia, keď rodina, práca alebo zdravie potrebujú viac pozornosti a energie a človek nezvláda 4-5 tréningov za týždeň. Minulý rok som menil prácu, ženil sa, 4 x sťahoval a pripravoval sa na nesmierne náročný 300km beh okolo Mont Blanc. Môj silový tréning bol niekde medzi žiadnym a náhodným. Keď som sa po polroku vrátil k cvičeniu, nezačal som tam, kde som skončil, ale trvalo mi pár mesiacov dostať sa na predchádzajúcu úroveň.
Ani jedna z týchto vecí však nie je dôvod prestať. Stačí prijať fakt, že to ide niekedy pomaly a niekedy treba pred výstupom klesnúť do doliny.
Je dôležité mať cieľ, aj keď cieľ nie je dôležitý
Z perspektívy nekonečnosti vesmíru a 99,9% populácie je úplne jedno aké je tvoje max na TGU, alebo koľko snatchov dáš za 5 minút. Olympijské hry v kettlebell by sa mohli odohrávať v telocvični v Hornej Maríkovej a nevšimlo by si ich ani rádio Lumen. Napriek tomu je však podľa mňa veľmi dôležité mať v cvičení cieľ. Keď nemám cieľ, cvičím náhodne. Navrávam si, že sa aspoň udržím na nejakej úrovni, ale v skutočnosti cvičím menej pravidelne, menej ma to baví a skôr si nájdem výhovorku vynechať tréning. Cieľ (a program, ktorý k nemu vedie) mi funguje ako oporný bod a zároveň záväzok, aby som spravil to, čo treba, aj keď sa mi nechce. Tento článok píšem v deň, keď som prvý raz v živote zvládol 100 jednoručných swingov a 10 TGU so 44kg za 15 minút. Samotný výsledok je malichernosť, ale vďaka môjmu cieľu (sinister) som za posledné tri mesiace nevynechal ani jeden tréning. Vďaka tomu som silný a zdravý a to sa počíta.
Ak si silný vieš nielen zdvihnúť, ale aj zvládnuť ťažké veci
Aj keď teraz píšem o cvičení s kettlebell, moja skutočná vášeň je aktivita, ktorá so silovým tréningom nemá na prvý pohľad nič spoločné. Za posledných 6 rokov som dokončil viac ako 50 horských ultrabehov v dĺžke od 50 do 250km. Ako a kedy trénujem? Jednoducho. Beh netrénujem vôbec alebo skoro vôbec. Bežecký tréning ma moc nebaví a ani nemám čas behať pár hodín viackrát do týždňa. Robím však veľa ťažkých swingov a TGU. Vďaka tomu môžem raz za mesiac / 6 týždňov vyraziť na celý deň do hôr a vidieť veľký kus krajiny. Vďaka silovému tréningu sa mi naviac vyhýbajú bežecké zranenia a telo funguje v prudkých stúpaniach aj klesaniach.
Môžeš cvičiť sám, ale s učiteľom budeš menej blúdiť
Asi po 4 rokoch cvičenia v gyme som si povedal, že už viem všetko, čo potrebujem a cvičiť môžem aj doma. Ušetrím čas a budem cvičiť podľa toho, ako mi to pracovný a rodinný život umožní. Je to skutočne obrovská výhoda kettlebell. Môžem cvičiť v obývačke a beriem ju so sebou aj na cesty. Na strane druhej, pýcha predchádza pád. Asi to nie je náhoda, že sa mi tých pár zranení pri cvičení prihodilo práve počas domácich cyklov a taktiež som na sebe odpozoroval, že progres je kostrbatejší. Aktuálne fungujem v hybridnom režime. Dva tréningy v týždni cvičím v našom gyme a ďalšie dva doma. Stále sa mám čo učiť a osobný kontakt s mojimi učiteľmi Jozefom a Andy mi dáva istotu, že mám k dispozícii pomoc, ak by som sa stratil.
Verím, že je predo mnou, ešte dlhá cesta a že smiešna guľa s rúčkou mi bude naďalej meniť život k lepšiemu. Posledná radosť, o ktorú sa s vami chcem podeliť je, že pred pol rokom začal so mnou cvičiť aj môj 13 ročný syn Daniel. Som zvedavý, kedy ma predbehne, ale tak ľahko sa nevzdám.
